Ibrahim „Ibi“ Chalitovič je dnes head barista v päťhviezdičkovom CERVO Mountain Resort v švajčiarskom Zermatte. Práca v hoteli ocenenom dvoma michelinskými kľúčmi bola dlhé roky jeho snom. Dnes je dôkazom, že snívať sa oplatí – no skutočný úspech prichádza len s odhodlaním a vytrvalosťou.
Jeho cesta na prestížnu pozíciu prešla dlhými rokmi praxe v rodinnej cukrárni Ismet v Partizánskom, kde sa formoval pod vedením generácií svojich predkov. Ibi pochádza z rodiny s trojgeneračnou tradíciou v gastronómii, ktorá ho naučila láske k remeslu a rešpektu k každému detailu.
„Kávou sa zaoberám už nejakých šestnásť rokov. Ak by som sa mal dnes opísať, povedal by som, že som vyhorený učiteľ, ktorý našiel útechu v gastro sektore – čo je pre mnohých ľudí asi veľmi zaujímavé. Musel som odísť do zahraničia, pretože som potreboval nový vietor, nový impulz, niečo, prečo sa ráno oplatí vstať, a doma som to necítil. Okrem toho bolo rozdelenie spoločnosti pre mňa príliš veľké a frustrujúce. Teraz, keď je atmosféra na Slovensku pokojnejšia, je pre mňa jednoduchšie žiť a prezentovať sa ako človek zo Slovenska,“ hovorí exkluzívne pre Roast Different.
Hoci je jeho hlavnou pozíciou head barista, všestrannosť je jednou z kvalít, ktoré pri práci v hoteli nesmú chýbať. „Momentálne robím kávu, no trochu zasahujem aj do baru – fungujem ako barback pre svojich kolegov, ale občas musím byť sám aj barman. Snažím sa pochopiť, ako funguje hotelový a veľký gastro sektor, svet michelinských hviezd či kľúčov – čo znamená mať veľmi náročných hostí, ktorým chcete vyhovieť a musíte k nim pristupovať individuálne,“ vysvetľuje.
Popri vysnívanej práci, ktorá so sebou prináša veľkú zodpovednosť a adaptáciu v novej krajine, si Ibi stíha užívať aj Švajčiarsko a svoju druhú vášeň – lyžovanie. „Lyžujem na mieste, o ktorom som sníval, že tam chcem žiť. A teraz tam naozaj žijem, takže som veľmi šťastný a spokojný. Samozrejme, že to všetko mnohokrát nie je ideálne, ale život tu ma veľmi napĺňa energiou,“ uzatvára s presvedčením, že v Zermatte našiel druhý domov.
„Náš majiteľ Daniel mi povedal, že som tu našiel svoje miesto, a ja to cítim rovnako. Reštaurácia, kde pracujem, je zariadená v marockom štýle a moje meno je Ibrahim – vlastne orientálne, takže perfektne zapadá do tejto atmosféry. Okrem toho je tu zimná záhrada, presne ako u nás v cukrárni, dokonca aj kávovar stojí na tom istom mieste, ako u nás doma (smiech). Vlastne som zmenil len pôsobisko – cez okno teraz vidím Matterhorn namiesto partizánskej topánky, a to je pre mňa jediný rozdiel. Naozaj sa tu cítim ako doma, v CERVO som našiel svoj zen.“
Ibi nám v článku prezradil, ako prebiehal jeho pohovor do CERVO Mountain Resort a prečo sa mu podarilo uspieť až na štvrtýkrát, ako vyzerá jeho bežný pracovný deň, ako zásadným spôsobom zmenil kvalitu a fungovanie baristického sektora v hoteli a či sa cíti adekvátne finančne ohodnotený. Pohodlne sa usaďte, spravte si svoju obľúbenú šálku kávy a prečítajte si príbeh mladého talentu z Partizánskeho.
Tvoje kroky smerovali do švajčiarskeho Zermattu. Prečo práve tam, čím ťa tak očaril a pritiahol?
Do Zermattu som sa dostal postupne – tri sezóny po sebe som sem chodil lyžovať. A keď raz prebeháš všetky ľadovce, pochopíš, že toto miesto je jednoducho magické. Zermatt ponúka tri prepojené strediská – Sunnegga, Gornergrat a Glacier Paradise, a len cez kopec sa nachádza talianska Cervinia, kam si môžeš odskočiť na vynikajúce cestoviny alebo iné špeciality. Práve táto rozmanitosť je pre mňa najväčším lákadlom.
Čo sa týka práce v CERVO Mountain Resort, spája sa s tým celkom zaujímavá príhoda. (smiech) Svoj životopis som poslal niekoľkokrát, no uspel som až na štvrtýkrát po tom, čo sa udial malý zázrak vďaka mojej sestre, ktorá žije vo Švajčiarsku a bola práve v Zermatte na dovolenke. Tu vo Švajčiarsku si ľudia vážia vytrvalosť, a to, že sa nevzdávate po prvom neúspechu.
Keď zistili, že je niekto ochotný takto bojovať o miesto, pozvali ma na pohovor. Pôvodne to malo byť na pozíciu runnera – človeka, ktorý iba roznáša jedlo a nápoje. No už po prvej hodine a pol rozhovoru som dostal ponuku stať sa baristom. To bolo moje prvé interview. Nasledovalo druhé kolo, kde som sa rozprával s manažérom už konkrétnejšie o náplni práce, a nakoniec som absolvoval pohovor s HR, kde sa riešili administratívne veci. Takto som sa cez tri kolá dostal až na miesto, ktoré som si vysníval.
Čo ťa najvaic prekvapilo na výberovom konaní do michelinskeho hotela?
Práca v michelinskom hoteli je náročná a výberové konania tomu zodpovedajú. Čo ma na nich najviac prekvapilo, je prístup hotela – úplne odlišný od bežného a zároveň podľa mňa správny. Nejde len o skúsenosti či vzhľad uchádzača, ale predovšetkým o jeho štýl, charizmu a osobnosť. Manažment chce spoznať celého človeka, zistiť, či zapadne do tímu a prinesie správny vibe. Nestačí pôsobiť dokonalo navonok – tento päťhviezdičkový hotel nie je sterilný a „naperličkovaný“, ale má dušu, a preto vedenie sleduje aj to, čo z teba vyžaruje, či si autentický.
Vezmime si napríklad riad v našej reštaurácii. Ide o ručne vyrábané kúsky z marockého bazára, niektoré sú odrené alebo odštiepené. Práve v tom však spočíva ich čaro – je to typický „bazaar style“. Hostia tak získavajú pocit, že sa ocitli v autentickej orientálnej reštaurácii. To isté platí aj pri káve – musí byť dokonalá na pohľad, ale musí mať charakter. A napokon, rovnako to platí aj o ľuďoch v tíme – každý prináša svoje jedinečné kvality, ktoré spoločne dotvárajú celkový zážitok hotela.
Mohlo by tě také zajímat
Nepál píše novú kapitolu kvality a udržateľnosti výberovej kávy
Nepálska výberová káva si postupne buduje medzinárodnú reputáciu vďaka unikátnemu terroiru a ekologickým pestovateľským metódam. Čo robí jej chuťové profily tak jedinečnými a akú budúcnosť čaká tento perspektívny región?
Pochádzaš z rodiny s trojgeneračnou tradíciou v gastronómii. Ktoré skúsenosti zi najviac pomohli pri získaní pozície v CERVO Mountain Resort?
Viac ako 16 rokov som pracoval v rodinnej firme, buď za kávovarom, alebo pri pokladni. Bol to, ako ja hovorím, taký „rakúsky štýl cukrárne“ – zákazník si objedná pri pulte, obsluha mu prinesie, čo si vybral, no všetko ostatné sa rieši opäť pri pulte. V takomto prostredí som vyrastal a získal prvé skúsenosti s kávou, ktorú sme pripravovali v Partizánskom. Postupne som sa dostal aj k latte artu a ďalším nápojom. Otec zostával verný klasike – espressu a tradičným receptúram, no keď sa trh začal meniť, nechcel sa púšťať do nových trendov a zodpovednosť tak prešla na mňa.
Veľkú časť mojej cesty však tvorí spolupráca so Šimonom Stašom a KKolektív. V podstate som s ním vyrastal a dodnes mu vďačím za veľa – práve on ma naučil množstvo vecí nielen o káve, ale aj o biznise. Aj vďaka nemu som si urobil baristickú „dvojku“ cez SCAE a získal ďalšie odborné skúsenosti.
Pred odchodom do Švajčiarska som ešte absolvoval školenie u Martina Karabiňoša z The Fleck Coffee Roasters – chcel som sa naučiť pripravovať filter, keďže u nás v Partizánskom sa nikdy nerobil a ja som v tom nemal žiadnu prax. Bol som presvedčený, že vo Švajčiarsku, najmä v Zermatte, to bude nevyhnutnosť, no opak je pravdou. Týmto by som im obom chcel poďakovať – a nielen im, taktiež Renému a Matúšovi, bez týchto ľudí by som tu dnes nebol.
V CERVO Mountain Resort si sa z pozície baristu pomerne rýchlo posunul na pozíciu head baristu. Ako vyzerala tvoja cesta k tejto roli a čo bolo pre teba v začiatkoch najväčšou výzvou?
Keď som prišiel do CERVO, zistil som, že baristi predo mnou mali síce titul „barista“, no káva nebola na úrovni, akú by človek očakával. Káva bola obyčajná a bol tam priestor na zlepšenie. Vybavanie bolo špičkové, no neboli tam ľudia, ktorí by z neho vedeli vyťažiť na 100 %.
Po čase som si však uvedomil, že káva, ktorú podávam, nie je podľa mojich predstáv. Začal som preto experimentovať s novými nastaveniami a manažéri ku mne začali chodiť na ochutnávky.
Rozhodol som sa ísť do toho ráznejšie, no čakalo ma veľa práce. Upravil som mlynček – chuť kávy sa upravila a mala lepší balans. Ako head barista som sa počas zimy sústredil najmä na údržbu techniky, čím firma dokonca ušetrila peniaze. Využil som skúsenosti, ktoré som získal doma s otcom – rozoberanie mlynčeka, čistenie, údržba kávovaru či výmena hadičiek a tesnení. Nie je to raketová veda, len treba vedieť, čo hľadáš. Tento postup dodržiavam dodnes.
Môj kontrakt bol pôvodne len na zimnú sezónu, no počas pravidelného rozhovoru s manažérom, ktorý sa koná každých osem týždňov, sa ma spýtali, či chcem zostať. Jasne som odpovedal, že áno. Po zime mi následne ponúkli pozíciu head baristu.
Mohol by si nám priblížiť, ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň a aké sú tvoje hlavné kompetencie?
Moja práca sa sústreďuje na raňajky, ktoré prebiehajú od 7:00 do 11:00 hod. Hotel má kapacitu 155 hostí a raňajky sú zahrnuté v cene. Hostia si tak môžu vybrať z bohatého bufetu, no zároveň aj à la carte menu. Práve raňajkami sme známi – sú veľkolepé a odlišujú nás od konkurencie.
Káva a horúce nápoje sú takisto zahrnuté v cene, čo znamená obrovský nápor – atmosféra pripomína rušnú vlakovú stanicu. Neraz sa stane, že štyria hostia si spolu objednajú aj niekoľko nápojov. Každý z nich musí nielen chutiť, ale aj vyzerať perfektne – bez ohľadu na to, či máš čas alebo už čakajú ďalší zákazníci.
Ako head barista mám však širšiu zodpovednosť – tvorím menu horúcich drinkov pre zimné a letné obdobie, pravidelne pripravujem špeciálne nápoje, starám sa o stroje a mlynčeky a koordinujem objednávky spojené s raňajkami. Pracovný režim máme nastavený tak, že päť dní pracujeme a dva dni máme voľno. Štandardný pracovný čas je však 43 hodín týždenne, teda približne osem a pol hodiny denne.
Koľko káv za deň zvyčajne pripravíte u vás v reštaurácii?
Momentálne pripravíme približne štyri kilogramy kávy denne. Prepočítané na šálky to znamená, že počas zimnej sezóny minulého roka sme pri raňajkách a brunchi pripravili cez 50-tisíc cappuccin – a to iba cappuccin. Zima je najrušnejšie obdobie a v žiadnom prípade nesmieme spomaliť tempo.
Nefungujeme však ako klasický specialty coffee shop – musíme kombinovať receptúry, rýchlosť a precíznu prípravu. Napríklad matcha sa u nás pripravuje ako premix: ráno ju nafľaškujeme a používame hotový koncentrát. Nemáme čas miešať každý nápoj osobitne, no všetko je vyladené tak, aby chuť bola vždy perfektná. Ranný tím začína o siedmej, ja prichádzam o 6:20 a večerný tím pripravuje niektoré komponenty na ďalší deň.
Máš pod sebou tím ľudí? Ako veľký?
Nemám pod sebou tím, čo mi presne vyhovuje a čo bola jedna z mojich žiadostí. Zodpovedám len za stroje a druhého baristu, s ktorým raz za dva týždne absolvujeme hodinové školenia, preberáme možné zlepšenia, čo funguje a nefunguje. Táto pozícia mi umožňuje sústrediť sa na odbornú stránku práce a zároveň viesť niekoho profesionálne, bez zbytočného tlaku. Po skúsenostiach z učiteľstva som si presne toto prial – nemať tú kompetenciu viesť celý tím a nemať kontrolu nad ľuďmi.
Pri obsluhe hostí v michelinskom hoteli sa musíš stretávať aj s vysokými nárokmi.
Je to veľmi špecifické. Je kľúčové vedieť povedať „nie“ – a urobiť to tak, aby to bolo prijateľné pre obe strany, keď sa niečo jednoducho nedá. Nikdy som pritom nemal negatívnu skúsenosť. Snažíme sa urobiť niečo navyše, aby sme zákazníka takmer vždy uspokojili, ak je to možné.
Hosťom sa treba venovať veľmi osobne – servis musí byť profesionálny, na najvyššej úrovni a zároveň individuálny. Aj keď je hostí veľa, s každým je potrebné prehodiť aspoň pár slov. Ak sme sa včera rozprávali o lyžovačke, musím si to pamätať a vedieť nadviazať na túto konverzáciu. Hostia majú pocit, že sú spoznateľní a jedineční.
Ľudia, ktorí sem prídu, chcú komunikovať, cítiť sa vypočutí a naplno si užiť oddych, nejde tu o peniaze a koľko zaplatili za izbu. Aby som mohol pracovať na tejto pozícii, najskôr som musel nacítiť miestnu kultúru.
Hovoriac o ľuďoch, ako si sa začlenil do novej kultúry?
Pre mňa bol prechod relatívne jednoduchý, pretože vo Švajčiarsku už spomínane žije moja sestra. Takže vždy, keď sa cítim clivo a chcem byť pri rodine, môžem sa jednoducho odviesť vlakom – cesta trvá tri hodiny a dvadsať minút. Nie je to nič nedosiahnuteľné. Zermatt je dedina bez áut, čo je hlavný dôvod, prečo tu nemám auto. Verejná doprava tu však funguje spoľahlivo – doslova ako švajčiarske hodinky – a je aj finančne priateľná.
Čo sa týka kultúry, Zermatt je podľa mňa niečo ako New York. Ak povieš, že si bola v New Yorku, podľa mňa si ešte naozaj nebola v Amerike, pretože pravá americká kultúra sa nachádza inde. Rovnako je to aj so Zermattom – nie je to klasické švajčiarské mesto, ale miesto, kde môžeš stretnúť rôzne kultúry. Nemusíš ovládať švajčiarsku nemčinu ani francúzštinu, stačí angličtina. A ak vieš po španielsky, je to ešte jednoduchšie, pretože veľa ľudí tu hovorí španielsky – Španieli, Argentínčania, Portugalci, bez problémov sa dohovoríš v obchodoch a hoteloch.
Časť tvojej rodiny stále žije v Partizánskom. Okrem kávy sa už niekoľko desaťročí venujete aj výrobe zmrzliny. Dnes cukráreň Ismet vedú tvoji rodičia, no všetko začal tvoj starý otec, ktorý prišiel z Macedónska do Partizánskeho. Môžeš nám priblížiť, ako sa celá tradícia začala a ako sa vyvíjala naprieč generáciami?
Dedo mal štrnásť rokov, keď ušiel z Macedónska – dozvedel sa, že v Partizánskom sa otvorila Baťova škola, a to ho motivovalo ísť pracovať do fabriky. Tam v jedálni spoznal babku, ktorá pochádzala z Bystričian, a život sa tak nejako prirodzene vyvinul.
Dedo a babka mali určite veľa starostí. Predávalo sa úplne inak a bola iná doba, no princíp je jednoduchý: mal štrnásť rokov, prišiel sem s prázdnymi rukami a len s chuťou pracovať. V Macedónsku bola vtedy veľká chudoba, no tu mu dokázali vytvoriť prostredie na rozvoj – stačilo len mať odhodlanie.
Práve toto ma zaujíma aj tu vo Švajčiarsku. Ľudia, ktorí majú chuť pracovať, tu dokážu napredovať. Ak však prídu bez motivácie, ale chcú tu zostať, spoločnosť ich núti pracovať a zlepšovať sa na sebe.
Mohlo by tě také zajímat
Matcha: Zdravý zelený prášek s pradávnou historií
Znáte matchu? No jasně že jo. Tento zelený prášek se v posledních letech stal velmi populárním, a to nejen v čajovnách, ale hlavně ve výběrových kavárnách po celém světě. Co je ale vlastně matcha? A jak se liší účinky matchy a kratomu?
Cítiš, že aj pre tvoju rodinu je to istá forma hrdosti, že si sa rozhodol zostať pri káve?
Úprimne, vždy som mal obavy z toho, ako moji rodičia zareagujú, keď sa rozhodnem odísť do zahraničia a tým pádom aj z rodinného podniku. Pracoval som s nimi 15 rokov, no v cukrárni som v podstate trávil čas už od deviatich. Dokopy som tam teda 21 rokov nielen vyrastal, ale aj osobnostne a profesijne rástol. Rozhodnutie odísť bolo veľmi spontánne a emotívne, ale cítil som, že je pre mňa nevyhnutné. Musím však povedať, že moji rodičia ma v tom nesmierne podporili – sú moji najväčší supporteri a najväčší homeboys. Dokážu ma neuveriteľne namotivovať a stáli pri mne vo všetkom, v dobrom aj v zlom.
Prvý mesiac vo Švajčiarsku bol naozaj náročný – jednak kvôli novému prostrediu a adaptácii v práci, ale aj z hľadiska komfortu. Prvý polrok som býval v ubytovaní, ktoré mi ponúkol hotel – bola to menšia izba so skromnejším vybavením – vtedy jediné voľné ubytko, a tak som sa s tým jednoducho musel popasovať. Vďaka skvelému prístupu vedenia som sa tu však nikdy necítil sám, čo moje začiatky výrazne uľahčilo.
V čom konkrétne?
V našom hoteli sme jednoducho jeden tím – jedna rodina. Seraina, spolumajiteľka, pozná každého zamestnanca po mene, vie, kto čo robí, čomu sa venuje. Vezmi si, že v lete má okolo 100 zamestnancov, čo je slabšia sezóna, cez zimu ich je dokonca skoro o 40 viac – a každého z nich pozná. Mnohí tu pritom pracujú len pol roka, no ona si dá aj tak tu námahu každého osobne spoznať.
Okrem toho, mám to obrovskú možnosť realizovať sa, naozaj všetko čo poviem, alebo si vysnívam, mi splnia a zabezpečia, u nás je to totiž naozaj o dôvere, spolupráci a rodinnej atmosfére.
Ja budem mať o chvíľu tridsaťjeden rokov a to som jeden z najstarších v tíme. Veľmi tu dávajú šancu mladým ľuďom, ktorí chcú pracovať na sebe, niečo dokázať a učiť sa od najlepších. To je pre mňa veľká rarita oproti prostrediu, z ktorého pochádzam. Veľa mladých totiž zostáva vo svojej komfortnej zóne, ťažko prijíma výzvy a prvé neúspechy ich rýchlo odradia. Tu však človek vždy nájde podporu. Jeden z princípov v CERVE je filozofia „beyond exploring“, teda nikdy neprestať objavovať. Preto si pravidelne dávam aj solo tripy a hľadám nové kaviarne, aby som vedel, čo tu môže fungovať, čo nie, a akým spôsobom sa tu dá pracovať alebo tráviť čas.
CERVOU Mountain Resort je známy aj svojou udržateľnou filozofiou a princípmi zero waste.
Presne tak. Viac ako 50 % energie pochádza z gejzíru pod hotelom, čo významne podporuje ekologické fungovanie. Hotel je pritom ocenený ako jeden z najlepších v Západnej Európe. Pravidelne sa konajú mítingy s kuchyňou, aby sa minimalizoval odpad a každý produkt bol využitý do posledného kúsku. Ak niečo nie je možné využiť v kuchyni, zužitkuje sa to na bare.
Hotel okrem toho podporuje projekty, ktoré sa starajú o farmárov a producentov – ide o skutočnú spoluprácu a budovanie dlhodobých vzťahov, nie len o sponzorovanie. Ak by mal dovozca kávy dodávať tú najlepšiu kávu na svete, nemohol by ju poskytnúť bez toho, aby predtým vypracoval projekt, ktorý by dokazoval jeho etické praktiky a zodpovedný prístup k produkcii. Je to veľa práce, ale nesmierne to obdivujem.
Je vidieť, že si v tejto práci naozaj našiel svoje šťastné miesto. Dovolím si spýtať sa, či sa cítiš byť ocenený aj finančne – veď život vo Švajčiarsku nie je práve lacný.
Mnohokrát na to odpovedám, že tu nemôžeš byť kvôli peniazom, skrátka ťa to musí baviť a napĺňať. Peňazí by som určite zarobil na inom mieste vo Švajčiarsku aj viac, ale mne ide o to, že tu chcem žiť a cítiť sa dobre. Život je tu síce drahý, no ja sa tu naozaj cítim v pohode a šťastný. Šťastie je relatívne – nie je to nonstop stav, je to ako horská dráha, no tie dva dni voľna, ktoré trávim na horách, majú v sebe niečo, čo človeka dokáže veľmi naplniť. Po týchto dvoch dňoch dokážem fungovať nabitý dopamínom a ísť meniť svet kávy.
Dáva ti na to švajčiarska kávová kultúra dostatočný priestor?
Kávová kultúra vo Švajčiarsku nie je veľmi rozvinutá, je taká, aká bola pred desiatimi rokmi na Slovensku alebo v Česku. Všetko – tie pražiarne – sa tu ešte len začína vytvárať. Ak to s mojím tímom podchytíme v správnom čase, môže z toho vzniknúť niečo veľké, a som rád, že môžem byť jeho súčasťou.
Koľko si v Zermatte vypýtajú za klasické espresso?
Vo Švajčiarsku stojí espresso približne 4,5 až 6 frankov, čo je približne 4,79 a 6,39 eura. Najviac tu však obľubujú caffè crema, s čím úprimne nie som stotožnený, ale ak si ju niekto vypýta, nemôžem povedať nie.
Akú kávu najviac obľúbuješ ty?
Jamaica Blue Mountain. Chutí po broskyniach. V živote som nepil lepšiu kávu.
Môžeš nám priblížiť, ako vyzerá tvoj bežný kávový rituál doma?
To je veľmi jednoduché. Doma si pripravujem filter, ale vždy na turecký spôsob – nastavený na maximálnu chuť. Posledný rok sa učím robiť tureckú kávu zo specialty coffee: používam light roast, no stále sa pritom zdokonaľujem. Pre mňa je to niečo ako hľadanie svojej domoviny – miesta, odkiaľ pochádzam – a zároveň prenesenie tejto tradície do sveta, v ktorom žijem.
A to by bol vlastne aj náš plán na zimu. Chceme mať vlastnú specialty kávu, ktorú budeme podávať ako tureckú kávu, keďže pracujem v orientálnej reštaurácii. Káva sa bude podávať priamo pri stole – zákazníkom ju budú pripravovať priamo pred nimi.
Teraz však rozmýšľame, ako to technicky zrealizovať, pretože jeden čašník obsluhuje väčšinou dvanásť stolov, a na jednom stole môže venovať príprave maximálne dve minúty. Turecká káva sa pritom bežne pripravuje dve a pol až tri minúty. Takže musím prísť na spôsob, ako ju pripraviť rýchlejšie a zároveň zachovať kvalitu, aby to celé fungovalo. A to je vlastne moja úloha ako head baristu – urobiť z nemožného možné a to ma na tom najviac napĺňa.
Na záver si dovolím jednu sentimentálnu a možno osobnú otázku: komu slávnemu by si v živote chcel raz pripraviť kávu?
Môjmu otcovi. To je pre mňa slávny človek. Viem, že keď jemu chutí moja káva, môžeme ísť ďalej, robím dobrú prácu. Aj keď ma prišli pozrieť minulú sezónu do CERVA a videl som, že mu chutí “moja šálka kávy”, povedal som si, okey, business is done!
Zdroj: Ibrahim Chalitovič
Foto: Ibrahim Chalitovič