Keď si chceme kúpiť dobré víno, zákonite sa snažíme študovať etiketu, ale rozumieť jej môže byť celkom náročné. Zo zákona musí každá etiketa obsahovať niektoré povinné údaje, ako napríklad objem alkoholu v percentách, alergény, objem tekutiny vo fľaši, informáciu o výrobcovi či číslo šarže. Po novom musia etikety obsahovať aj energetickú hodnotu, výživové údaje a všetky zložky vína, avšak tieto povinné informácie nám o samotnej kvalite vína veľa nepovedia.
Na etikete sa nachádzajú aj také údaje, vďaka ktorým vieme odhadnúť kvalitu vína, ale dokážeme to iba v prípade, ak máme o vínach už nejaké znalosti. Ide o rôzne skratky, písmená či prívlastky. Na slovenských či českých vínach vieme nájsť práve prívlastky, ktoré možno na fľašu napísať iba v prípade, že hrozno bolo dopestovaného na konkrétnych vinohradníckych plochách vo vinohradníckych oblastiach a musia spĺňať presné kvalitatívne požiadavky. U nás poznáme prívlastky ako kabinetné, neskorý zber, výber z hrozna, bobuľový výber, hrozienkový výber, ktoré sú determinované najmä cukornatosťou hrozna pri zbere. Potom tiež cibébový výber, ľadové a slamové víno, ktoré súvisia skôr s pôsobením prírodných vplyvov na hrozno.
PDO, PGI, DAC alebo AOC. Aby sa čert vyznal v tých skratkách!
Vína môžu mať tiež chránené označenie pôvodu (PDO) alebo chránené zemepisné označenie (PGI). Ide o vína, ktoré pochádzajú z konkrétnych vinohradníckych oblastí alebo menších a prestížnych regiónov, tzv. apelácií, pričom každá krajina môže označovať takéto vína svojim systémom. Kým v Rakúsku sa stretávame so skratkou DAC, v Taliansku sa používa DOC alebo DOCG, Španielsko DO, DOCa alebo DOP, Francúzsko zase AOC, AOP a podobne.
Pre chránené označenia pôvodu či zemepisné označenia platia pre každú krajinu iné pravidlá, a je preto potrebné poznať ich špecifiká. Vo všeobecnosti však platí, že ak máte na etikete takéto označenie, pravdepodobne pôjde o víno vyššej kvality. Avšak pozor, opäť sú tu výnimky! Mnohé vinárstva si dnes na chránené označenia vôbec nepotrpia a svoje vína špičkovej kvality predávajú ako vína „bez zemepisného označenia“. Sú to často vinári, ktorí vyrábajú nízkozásahové vína, dopyt po nich je naozaj veľký a bez problémov ich predávajú za nemalé sumy svojim zákazníkom, medzi ktorých patria aj high-end reštaurácie po celom svete.
Od garážových vinárstiev až po ikony
Podobným príkladom je aj fenomén „garážových vinárstiev“ Bordeaux z deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktoré sa vzopreli systému a svoje víno predávali ako víno bez zemepisného označenia. Ich kvalita a hodnotenia boli však veľmi vysoké a takisto po nich rástol dopyt, preto sa tieto vína predávali a dodnes predávajú za prémiové ceny. Takéto vinárstvo je napríklad ikonické Château Le Pin z pravého brehu rieky Gironde vo vinohradníckej obci Pomerol.
Podobné boli aj „rebelské“ vinárstva z Toskánska v osemdesiatych rokoch, ktoré sa namiesto pôvodných toskánskych odrôd rozhodli vysádzať medzinárodné odrody ako Merlot, Cabernet Sauvignon či Syrah, a teda ich museli predávať bez zemepisného označenia. Okamžite sa však dostali medzi top vína a dodnes sú ceny za supertoskánske vína takmer astronomické. Známe Tignanello, Solaia, Sassicaia, Masseto či Ornellaia lacné nikdy nebudú.
Na Slovensku, v Českej republike, ale napríklad aj v Nemecku sú konzumenti zvyknutí najmä na jednoodrodové vína. Názvy ako Chardonnay, Rizling vlašský, Pinot noir či Frankovka modrá celkom bežne zdobia etikety vín z našich lokalít. Ak sa odrody miešajú, vína označujeme ako cuvée a naši vinári im zvyknú dávať rôzne kreatívne mená odvodené či už od miesta, kde bolo hrozno dopestované, od mien vinárov a ich rodinných príslušníkov, alebo odkazujú na rôzne historky, ktoré sú s vínom spojené.
Väčšina tzv. Starého sveta (tak sa označujú vína zo „starého kontinentu“) vína vytvára na základe viacerých odrôd.
Príkladom môžu byť napríklad ikonické apelácie ako Châteauneuf du Pape, Hermitage či už spomínaný Pomerol, ktoré sú vo väčšine prípadov vytvorené z viacerých odrôd. A tu už konzument musí skutočne poznať vinárske a vinohradnícke oblasti, štýly a odrody vína, ktoré sa na danom mieste pestujú a vyrábajú.
Zdroj: Pexels.com
Pri etiketách si treba dať pozor aj na pôvod hrozna. Niekedy názvy vína môžu obsahovať rôzne atraktívne francúzske názvy či odkazovať na nejaké miesto či krajinu, ale hrozno v skutočnosti pochádza z jednej z „cisterien Európy“, najčastejšie je to Španielsko, Taliansko, ale aj krajiny stredného východu ako je Moldavsko.
Ročník nám tiež napovie, či ide o víno mladšie, alebo staršie. Avšak treba mať na pamäti, že nie je pravda, že čím staršie víno, tým lepšie. V skutočnosti je len približne 10 % zo svetovej vínnej produkcie určenej na archiváciu a všetky ostatné je lepšie vypiť „zamlada“.
Ak nájdete na etikete nápis Demeter či zelený lístok zložený z 12 hviezdičiek, hrozno bolo dopestované ekologicky udržateľným spôsobom, na čo sú tiež presne určené kritériá. Skratka NSA zase znamená, že do vína neboli pridané žiadne siričitany. Avšak aj etiketa s takýmto vínom bude mať na sebe nápis „obsahuje siričitany“, pretože tie sú prirodzenou súčasťou každého vína – produkujú ich totiž kvasinky.
Samostatnou kapitolou je estetická stránka vínnych etikiet. Kým niektorí vinári sa držia klasiky a majú radšej striedmejšie, jednoduchšie etikety, iní sú schopní si na etiketách doslova uletieť. Etiketa môže byť vyjadrením filozofie či vkusu vinára, môže odrážať jeho zmysel pre humor, ale aj spomienky. Vinárstvo Château Mouton Rotschild z Bordeaux je tiež ikonickým príkladom. Svoje fľaše každoročne zdobia umeleckým dielom od iného umelca, už od roku 1924. Dodnes mnohé vinárstva kopírujú tento koncept.
Vyznať sa v etikete vína je určite náročné. Avšak ak si nie ste istí, neváhajte siahnuť po internetovom pomocníkovi či rôznych aplikáciách určených na identifikáciu či hodnotenie vín. Alebo pri čítaní etikety jednoducho zapojte svoj zdravý sedliacky rozum.
Zdroj náhledové fotky: Pexels